V roku 1876 bol na dno AtlantickΘho oceßnu polo₧en² telegrafick² kßbel spßjaj·ci Eur≤pu s Amerikou. Ve╛k² vynßlezca sa poponßh╛al s tak²mto vyhlßsenφm: " Z toho nßpadu niΦ nebude. " A vysvet╛oval, ₧e pr·d nem⌠₧e bez znaΦnΘho znetvorenia vies¥ signßl na tak· vzdialenos¥." No ke∩ tento transatlantick² telegraf zaΦal ·speÜne fungova¥, uznal Edison svoj omyl.

  V roku 1907 chcel Einstein "pracova¥" na katedre teoretickej fyziky viedenskej univerzity. Ako prßcu predlo₧il, u₧ pred t²m publikovan· sta¥, v ktorß pojednßva o kvantov²ch javoch. Profesor Foster, ktor² viedol hodiny teoretickej fyziky o nej povedal: "V⌠bec nechßpem, Φo ste tu napφsal !" O 15 rokov nesk⌠r dostal za t·to prßcu Einstein Nobelovu cenu.

  Ani hromozvod, vynßlez americkΘho fyzika B. Franklina neuznala Parφ₧ska akadΘmia. Vedci sa domnievali, ₧e stekanie elektrickΘho nßboja po ostrφ nielen₧e nebude neutralizova¥ intenzitu, ale vytvorφ eÜte lepÜie podmienky pre vzbudenie blesku. Aj dobrovo╛nφkov na inÜtalßciu hromozvodu bolo pomenej. Jedn²m z nich bol de Viseri, proti ktorΘmu bol v roku 1780 zahßjen² proces. Trval Ütyri roky a obhajoval ho M. Robespiere, bud·ci vodca franc·zskej bur₧oßznej revol·cie. Aj ke∩ de Viseri proces vyhral, Franc·zsko hromozvod neprijalo. V Severnej Amerike, rodisku B. Franklina, vo Filadelfii, bolo koncom 18. storoΦia inÜtalovan²ch okolo 40 hromozvodov. Na vÜetk²ch verejn²ch budovßch, okrem franc·zskeho ve╛vyslanectva. Raz na jar sa nad Filadelfiou strhla b·rka a jeden blesk udrel do ve╛vyslanectva, poÜkodil Φas¥ budovy a zahynuli aj ╛udia. Potom sa Φoskoro aj na ve╛vyslanectve objavil hromozvod.

  Ist² florentsk² hrabe si nechal vykopa¥ stud≥u, z ktorej chcel pomocou piestu Φerpa¥ vodu. No vody sa nedoΦkali. Zavolali si teda na pomoc G. Galilea. On vedel, ₧e voda mß strach pred prßzdnotou a preto by mala pri ¥ahu piestu st·pa¥. No a na zßklade toho sa pok·sil o vysvetlenie. Hovorφ, ₧e voda mß sφce strach pred prßzdnotou, ale len do urΦitej v²Üky. A to 18 florentsk²ch lak¥ov. Toto vysvetlenie sa nepßΦilo jeho ₧iakovi Torricellimu. On dokßzal, ₧e tento jav zavinil atmosfΘrick² tlak vzduchu.

  Ich nezhoda sa t²kala elektromagnetickej te≤rie. H. Hertz urobil ve╛a pokusov, aby vyvrßtil Maxwellovu te≤riu. No podarilo sa mu vyvrßti¥ te≤riu Helmholzovu ( teda te≤riu svojho uΦite╛a ). SkonΦilo sa to jeho objavom elektromagnetick²ch vσn. Tak₧e Hertz sa stal strojcom vφ¥azstva ideφ, ktorΘ u₧ sk⌠r sßm popieral.

  Ke∩ J.Kepler dospel k zßveru, ₧e planΘty sa nepohybuj· po kruhov²ch obe₧n²ch drßhach, ale po elipsßch, dlho "bojoval" sßm so sebou. Svoj zßver sφce odvodil z presn²ch pozorovanφ pohybu Marsu, ktorΘ robil Tycho de Brahe, ale eÜte dlho potom bol tento zßver pre neho neprijate╛n²m.

  Proti genißlnemu a toho Φasu ve╛mi odvß₧nemu uΦeniu po╛skΘho myslite╛a 16. storoΦia, dokazujucΘmu centrßlne postavenie Slnka a obeh Zeme a ostatn²ch planΘt okolo neho, sa postavila cirkev. Jeho kniha bola zaradenß do Indexu zakßzan²ch knφh s poznßmkou "A₧ do opravenia". G. Galilei o jeho uΦenφ povedal: "Bol som presvedΦen², ₧e nov² systΘm je vylo₧en² nezmysel." Nesk⌠r jeho te≤riu prijal a stal sa jej horliv²m st·pencom, na Φo tvrdo doplatil. Bez oh╛adu ne priaze≥ pßpe₧a, cirkev po₧adovala, aby bol 69-roΦn² vedec ods·den². Musel sa zriec¥ novΘho uΦenia. Jeho ods·denie cirkev odvolala a₧ v roku 1971.

  Na Kopernikovo uΦenie reagoval aj dßnsky astron≤m Tycho Brahe. Nemohol pochopi¥, ak²m sp⌠sobom si mß predstavi¥ pohyb Zeme. Namiesto Kopernφkovho systΘmu navrhol svoj vlastn². Slnko obieha okolo Zeme, ktorß zostßva v strede vesmφru a vÜetky ostatnΘ planΘty obiehaj· okolo Slnka.

  EÜte 100 rokov po uverejnenφ zßkladnej Kopernikovej prßce "O obehoch nebesk²ch sfΘr", nebol heliocentrick² systΘm zaraden² do vyuΦovania astron≤mie na zßpadoeuropsk²ch univerzitßch. Stßle sa eÜte vyuΦovalo pod╛a Ptolemaja.

  Zφskal prßvnickΘ a lekßrske vzdelanie a zaΦal sa ₧ivi¥ ako lekßr. Ve╛a Φasu venoval administratφvnej prßci a finanΦn²m zßle₧itostiam. No najviac sa priklß≥al k medicφne. Zachovali sa doklady, ₧e svojimi lekßrskymi vedomos¥ami a nßzormi prevyÜoval svojich s·Φasnφkov. A aj napriek tomu sa preslßvil v∩aka astron≤mii.

  GravitaΦn² zßkon I. Newtona dozrieval ku svojej fomulßcii viac ako dvadsa¥ rokov. Dve desa¥roΦia potreboval aj A. AmpΘre, aby potom v jedinom okamihu vÜetko pochopil a poΦas 14 dnφ rozpracoval te≤riu elektrodynamiky.

  Newtonova mechanika, te≤ria relativity - Mechanika a gravitaΦnß te≤ria, v²tvory Newtona, boli zo zaΦiatku pova₧ovanΘ za nieΦo zahmlenΘ, ba dokonca "temnΘ". No nesk⌠r boli sami kritici zavrhnutφ ako ╛udia "temnφ" a postavenφ mimo vedu. V²chodiskß newtonovsk²ch te≤riφ sa stali klasick²mi, dostali sa do uΦebnφc a u₧ nevyvolßvali rozpaky. No vÜetko mß svoj Φas. Aj veda podlieha v²voju. Pri objas≥ovanφ prφrody priÜla newtonovskej mechanike na pomoc nepochopite╛nß te≤ria relativity. Tento ve╛k² v²tvor A. Einsteina je jedn²m z paradoxn²ch prejavov vedeckΘho myslenia. Len mßlo vedcov prijalo jeho te≤riu s nadÜenφm. V roku 1923 odpovedal E. Rutherford na otßzku, Φo si myslφ o te≤rii relativity takto: "Ale, k niΦomu to nie je. Pre naÜu prßcu je nepotrebnß." A to bolo v dobe, ke∩ te≤ria relativity u₧ nepredstavovala ₧iadnu zvlßÜtnos¥ a E. Rutherford bol prφrodovedcom znßmym v celom svete.

  PrvΘ impulzy te≤rii Kvantovej mechaniky dali M. Planck a A. Einstein. VÜetko sa to zaΦalo kvantovou te≤riou svetla t.j. v roku 1900 vyslovil M. Planck hypotΘzu, ₧e svetlo je vy₧arovanΘ a pohlcovanΘ v dßvkach, ktorΘ nazval kvantami. No ke∩ zistil, ₧e "jeho" kvantum ruÜφ vÜetky klasickΘ zßklady, ve╛mi sa znepokojil a sßm vyst·pil proti svojej te≤rii. Hovoril, ₧e klasickß fyzika je "ve╛kolepß stavba bßjeΦnej nßdhery a harm≤nie, ktor· netreba nar·Üa¥." O svojej te≤rii hovoril ako o "cudzej a nebezpeΦnej v²buÜnej strele, schopnej urobi¥ nenapravite╛nΘ Ükody." Svoju te≤riu prijal nerßd, len z prin·tenia, lebo nevidel in· cestu na vysvetlenie sprßvania sa elektr≤nu.

  V roku 1879, hne∩ ako v Mnφchove M. Planck obhßjil svoju dizertaΦn· prßcu, priÜiel k svojmu uΦite╛ovi Ph. von Jollymu, aby mu povedal o svojich plßnoch do bud·cnosti. Povedal mu, ₧e mß v plßne zaobera¥ sa teoretickou fyzikou. Dostal tak·to odpove∩: "Mlad² mu₧, preΦo si chcete skazi¥ ₧ivot, ve∩ teoretickß fyzika je u₧ v podstate ukonΦenß... . Zostßva len presk·ma¥ niektorΘ dielΦie prφpady. Stojφ za to p·Ü¥a¥ sa do takej bezperspektφvnej prßce?"

  Raz v zime, roku 1911, vraj Rutherford voÜiel do laborat≤ria a hromov²m hlasom povedal: "Teraz u₧ viem ako vyzerß at≤m!" At≤my maj· v jadre nieko╛ko nßbojov a im odpovedaj·ci poΦet elektr≤nov, ktorΘ s· umiestnenΘ na rozdieln²ch obe₧n²ch drßhach, presne ako planΘty okolo Slnka. Bolo to krßsne, ale malo to jeden hßΦik. Pod╛a klasick²ch predstßv vy₧aruje at≤m nepretr₧ite energiu t.j. po urΦitej dobe by mal kr·₧iaci elektr≤n padn·¥ na jadro. Ale on nepadol. Odpove∩ na to naÜiel N. Bohr: "Elektr≤n vy₧aruje energiu v dßvkach - kvantßch a to prßve vtedy, ke∩ preskakuje z jednej obe₧nej drßhy na druh·." Na to vÜak reagoval Max von Laue takto: "Je to nezmysel! Maxwellove rovnice platia v₧dy a elektr≤n musφ nepretr₧ite vy₧arova¥."

  Pri preberanφ titulu "Lord Kelvin" predniesol W. Thomson reΦ, v ktorej hovoril, ₧e fyzika sa blφ₧i k dovαÜeniu. Na jej Φistej klenbe s· eÜte dva mrßΦiky, no s t²m sa vraj netreba prφliÜ trßpi¥. Z prvΘho mrßΦika ale nesk⌠r vznikla te≤ria relativity a z druhΘho kvantovß mechanika.