Raz sa A. M. AmpΘrovi stratili hodinky. Napφsal teda svojmu priate╛ovi, u ktorΘho bol predchßdzaj·ci veΦer, Φi ich tam nßhodou nezabudol. Na konci listu bolo vÜak P.S.: "Prßve teraz som hodinky naÜiel. Nenamßhaj sa ich h╛adanφm."

  Raz po nßvrate z prechßdzky naÜiel AmpΘre na dverßch svojej pracovne lφstok s textom: "V s·rnej zßle₧itosti som musel odφs¥. Onedlho sa vrßtim." Po chvφli uva₧ovania sa vedec obrßtil na odchod. "Kto len mohol tak dokonale napodobni¥ m⌠j rukopis?", Φudoval sa fyzik.

  A.M. AmpΘr krßΦal po ulici a ako zvyΦajne bol zaujat² komplikovan²mi v²poΦtami. V⌠bec ho neprekvapilo , ke∩ sa pred nφm odrazu objavila Φierna tabu╛a. Pokojne vytiahol z kabßta k·sok kriedy a zaΦal zapisova¥ v²sledky: nezaΦudoval sa ani potom, ke∩ sa tabu╛a dalo do pohybu a on musel krßΦa¥, ba nesk⌠r be₧a¥, aby ju dostihol.. Napokon vysvitlo, ₧e neÜlo o tabu╛u, ale o zadn· stenu koΦa.

  Tento franc·zsky fyzik a matematik mal dve maΦky. Jednu ve╛k· a druh· mal·. Aby ho v prßci nevyruÜovali Ükrabanφm na dvere, zavolal stolßra ,aby mu do dverφ vyrezal dve diery pre maΦky. jednu ve╛k· a druh· mal·. - Azda by staΦila jednß ve╛kß....-povedal stolßr. - A kadia╛ by preliezla tß malß ?- Φudoval sa fyzik.

  Nosite╛om Nobelovej ceny za fyziku v roku 1970 sa stal èvΘd H. O. G. AlfΘn. Ke∩ zazvonil telef≤n v jeho byte a man₧elke oznamovali, ₧e jej man₧elovi udelili Nobelovu cenu, odpovedala: "PreΦo telefonujete tak zavΦasu rßno? Nezobudφm predsa svojho mu₧a len preto, ₧e dostal Nobelovu cenu."

  Niels Hendrick David Bohr bol v²znamn² dßnsky fyzik, jeden zo zakladate╛ov modernej teoretickej fyziky. Bol Φestn²m Φlenom vyÜe dvadsiatich akadΘmiφ vied v r⌠znych Ütßtoch sveta, nosite╛om Nobelovej ceny za fyziku od r. 1922. Zalo₧il medzinßrodn· Ükolu teoretick²ch fyzikov. Zamilovan²m Bohrov²m ·vodom ku akejko╛vek poznßmke bolo: "I don't mean to criticize" - "Nie, ₧e by som chcel kritizova¥..." Dokonca po preΦφtanφ celkom zlej prßce Bohr obyΦajne zvolal: "Nechcem kritizova¥, ale proste nem⌠₧em pochopi¥, ako Φlovek m⌠₧e napφsa¥ tak² nezmysel!" Oh╛aduplnos¥ jeho s·dov bola vÜeobecne znßma. Raz bol jeden z fyzikov po svojom referßte na seminßri vo ve╛mi zlej nßlade. Priate╛ sa ho op²tal, Φo sa stalo. "Je to hroznΘ," dostal odpove∩, "profesor Bohr povedal, ₧e to bolo ve╛mi zaujφmavΘ."

  V diskusii o Gibbsovej Ütatistickej mechanike, knihe, ktor· je mo₧no Φφta¥ len s ve╛kou obtia₧ou, sa raz Bohr vyjadril takto: "Ke∩ Φlovek dokonale ovlßdne predmet, potom o ≥om pφÜe tak, ₧e mu takmer nikto nem⌠₧e rozumie¥."

  Na Bohrov sp⌠sob pφsania Φlßnkov raz reagoval P. A. M. Dirac svojim tich²m a miern²m sp⌠sobom, pln²m suchΘho anglickΘho humoru: "Ke∩ som bol mal² chlapec, tak ma v₧dy uΦili, aby som nezaΦφnal pφsa¥ vetu, bez toho, ₧eby som poznal jej koniec."

  Napriek tomu, ₧e prednßÜky nemeckΘho vedca a univerzitnΘho profesora r. W. Bunsena boli ve╛mi zaujφmavΘ, naÜli sa aj takφ Ütudenti, ktorφ ich nenavÜtevovali. Objavili sa len na konci semestra po podpis v indexe. JednΘho z nich sa raz Bunsen op²tal: "Kto ste pane?" "VßÜ Ütudent, pßn profesor." "Nespomφnam si na vßs. Ako to, ₧e som vßs na svojich prednßÜkach nikdy nevidel?" "Ja som, pßn profesor, sedßval za stσpom." "Hm, to je mo₧nΘ ... Ale aj tak je to ΦudnΘ, ko╛kφ Ütudenti sa zmestia za jeden stσp."

  Slßvny americk² vynßlezca T. A. Edison mal rßd struΦnos¥. Vyjadroval sa v₧dy jedn²m slovom a sluha vedel, ₧e ke∩ povedal: "Ra≥ajky", znamenalo to pripravi¥ k·pe╛, zavola¥ holiΦa, prinies¥, ra≥ajky, noviny, cigary a potom pristavi¥ auto. Podobne to bolo na obed a veΦer. Raz sa z Edisonovej izby ozvalo: "Chor²!" Sluha neprem²Ü╛al. Vrßtil sa asi o hodinu a Edison sa rozΦ·lil, kde bol tak dlho. Sluha odpovedal: "Objednal som lekßra, priniesol lieky, vyjednal pohreb, dal natlaΦi¥ sm·toΦnΘ oznßmenia, pozval som notßra a ohliadaΦa mαtvol."

  Raz sa sp²tali Edisona, kto vynaÜiel telegraf. "Ja," povedal Edison. "Naozaj? Viete, Φo sa pφsalo v novinßch? V Etrurii pri vykopßvkach naÜli meden² dr⌠t. Niektorφ vedci z toho usudzuj·, ₧e etruskovia poznali dr⌠tov² telegraf." "To niΦ nie je," odvetil Edison, "ne∩aleko Berlφna pracovala skupina archeol≤gov a nenaÜla tam nijak² dr⌠t." "A Φo mß by¥?" " To, ₧e u₧ starφ Germßni poznali bezdr⌠tov² telegraf!"

  Edison mal vo zvyku bud·cim in₧inierom so zß╛ubou zadßva¥ t·to otßzku: ,,Predpokladajte, ₧e mßte zßzraΦnΘho chrta, ktor² vie nekoneΦne r²chlo be₧a¥. Privia₧te mu na chvost hrniec. Ke∩ pes poΦuje vzadu zvuk, zaΦne beha¥, aby unikol nepriate╛ovi stßle zvyÜuje r²chlos¥. Otßzka znie: Ak· maximßlnu r²chlos¥ dosiahne?" Odpove∩ je jednoduchß , 333m/s - teda r²chlos¥ zvuku. Potom nebude viac zvuk hrnca poΦu¥ a on zostane stߥ.

  Jeden z nßvÜtevnφkov T.A. Edisona vyslovil pri nßvÜteve vynßlezcu ·div nad t²m, ₧e vstupnΘ vrßtka sa otvßraj· ¥a₧Üie, ako b²va obvykle. ,, Bude to asi t²m, ┤┤ odpovedal s ·smevom Edison , ₧e ka₧d² nßvÜtevnφk mi otvorenφm vrßtok naΦerpß 25 litrov vody.

  Na otßzku: ,,Postavi¥ na budove chrßmu bleskozvod? Edison odpovedal:,, Rozhodne . Prozrete╛nos¥ b²va niekedy ve╛mi d⌠le₧itß.

  V s·kromnom ₧ivote bol ve╛mi roztr₧it². Raz ho upozornil jeden z posluchßΦov: - Pßn profesor, vezmite si dß₧dnik ! Vonku leje ako z krhly. - Nie, nezoberiem si dß₧dnik, kr·til hlavou Eintein. T²m by som poruÜil svoj systΘm. Mßm v₧dy jeden dß₧dnik doma a jeden na univerzite. Keby som si ten z univerzity vzal, nemal by som tu nijak² a doma dva.

  Alberta Einsteina Φasto zlomyse╛ne ₧iadali, aby im rukolapne vysvet╛oval te≤riu relativity. Einstein pohotovo odpovedal: "Pozrite sa, tri vlasy na hlave to je mßlo, no tri vlasy v polievke, to je prive╛a."

  Ist² americk² novinßr po₧iadal profesora Einsteina o interview: ,,Prezra∩te mi, ako si zaznaΦujete ve╛kΘ myÜlienky?" Vedec sa usmial a pozrel na novinßrov notes: "Ve╛kΘ myÜlienky", povedal, "s· takΘ zriedkavΘ, ₧e mi nerobφ nijakΘ ¥a₧kosti si ich zapamΣta¥."

  Einsteinova te≤ria relativity vyvolala v celom vedeckom svete ve╛kΘ vzruÜenie. Napriek tomu mal vÜak pßn profesor ve╛mi mßlo ₧iakov. Ke∩ eÜte prednßÜal v Prahe, sp²tala sa raz jeho ₧ena vrßtnika, kde je posluchßre≥ profesora Einsteina. Vrßtnik prekvapene vyhαkol: "╚o? Posluchßre≥? T²ch pΣ¥ Ütudentov sa nachßdza v₧dy v jeho pracovni."

  Albert Einstein bol raz na veΦierku v dome americk²ch snobov. Pani domu sa chcela pochvßli¥ svojou vzdelanos¥ou, a tak priviedla Einsteina k oknu a ukßzala mu ak·si hviezdu: "To je VenuÜa. Poznßm ju, lebo ₧iari ako krßsna ₧ena." "╝utujem", odvetil fyzik, "ale planΘta, na ktor· ukazujete, je Jupiter." " Ach, drah² profesor! Ste naozaj nevÜedn². Na tak· obrovsk· vzdialenos¥ viete rozozna¥ pohlavie hviezdy..."

  Ist² mlad² mu₧ chcel nazlosti¥ Einsteina a tak sa sp²tal, ko╛ko je 3 x 4. Ve╛k² Einstein bez vßhania odpovedal: "12O, ke∩ sa k tomu prirßta vaÜa osoba."

  Raz do t²₧d≥a si k sebe Einstein poz²val desa¥roΦnΘ dievΦatko od susedov. Man₧elka mu vyΦφtala: "Ako m⌠₧eÜ mßrni¥ svoj drahocenn² Φas s tak²m deckom?" "Ale ve∩ ja ho nemßrnim", odpovedal Einstein, "mßm ve╛mi rßd medovΘ cukrφky. Ona mi ich v₧dy donesie, ke∩ jej vyrßtam ·lohy."

  V roku 1919 sa devΣ¥roΦn² Einsteinov syn Eduard op²tal otca: "Otec, preΦo prßve ty si tak² slßvny?" Einstein sa rozosmial a vß₧ne vysvetlil: "Pozri na slepΘho chrobßka, ktor² lezie po povrchu gule. NevÜimne si, ₧e jeho cesta je zakrivenß. Mne sa poÜ¥astilo, ₧e som si to vÜimol."

  Einstein bol ve╛mi dobr² huslista. Z·Φast≥oval sa taktie₧ dobroΦinn²ch koncertov. Tu sa mu dostalo celkom neΦakane ve╛kej slßvy. Raz v jednom z nemeck²ch miest vystupoval na koncerte. V obecenstve sedel mlad² novinßr, ktor² mal o koncerte napφsa¥ sprßvu. Obrßtil sa na jednu z posluchßΦok: "Kto je ten Einstein, ktor² dnes vystupuje?" "Bo₧e m⌠j, Φo to neviete? Ve∩ je to ve╛k² Einstein." "Ach ßno, samozrejme." A zaΦal r²chlo pφsa¥. Nasleduj·ci de≥ bola v novinßch vytlaΦenß sprßva o vyst·penφ ve╛kΘho hudobnφka Alberta Einsteina. V nej sa o Einsteinovi hovorilo ako o slßvnom hudobnφkovi, ako o skvelom huslistovi - virtu≤zovi. Einsteina tento Φlßnok ve╛mi pobavil, vystrihol si ho a stßle nosil so sebou. V₧dy ho ukazoval znßmym a hovoril: "Vy si myslφte, ₧e som vedec? Ja som slßvny huslista!"

  Raz sa vybral Einstein s priate╛om do kina na film Äivot Emila Zolu. K·pil si lφstky a voÜli do preplnenΘho vestibulu, kde sa dozvedeli, ₧e musia eÜte Φaka¥ 15 min·t. Einstein navrhol, aby sa Üli prejs¥. Pri vchode Einsteinov priate╛ povedal uvßdzaΦovi: "Vrßtime sa za nieko╛ko min·t." Einstein mal vÜak obavy: "Nemßme u₧ lφstky, poznßte nßs? " UvßdzaΦ to pova₧oval za podaren² ₧art. Einsteinovi odpovedal: "┴no, pßn profesor, urΦite vßs poznßm. Ke∩ som sa pozeral na film, myslel som na to, ₧e ke∩ nie ja sßm, tak moje deti asi niekedy uvidia film Äivot Alberta Einsteina. A bude to film prßve tak historicky pravdiv² ako tento. "

  Bavorsk² umelec Josef Charles, ktor² v roku 1927 nakreslil Einsteinov portrΘt, uprchol v roku 1938 z nacistickΘho vΣzenia a priÜiel do Princetonu. Tu sa op²tal jednΘho starca, preΦo je tak² nadÜen² Einsteinom, ke∩ niΦ nevie o obsahu jeho prßc. Starec odpovedal: "Ke∩ myslφm na profesora Einsteina, mßm tak² pocit, ₧e nie som sßm."

  PoΦas dvoch desa¥roΦφ bola Newtonova mechanika pova₧ovanß za koneΦn· odpove∩ na zßkladnΘ otßzky vedy, za koneΦn² obraz sveta. Toto zhodnotenie naÜlo svoje vyjadrenie v znßmom verÜi A. Popeho: "Svet, jeho zßkon v temnotu sa noril. A budiÜ Newton! - Pßnboh svetlo stvoril." No ke∩ sa objavila Einsteinova te≤ria relativity, ke∩ sa opustili zßkladnΘ myÜlienky Newtonovskej mechaniky, bolo napφsanΘ pokraΦovanie toho dvojverÜia: "NeΦakal diabol dlho na odplatu. A budiÜ Einstein! - U₧ je zasa tu."

  Na Alberta Einsteina sa obrßtila istß americkß novinßrka s otßzkou: " Mohli by ste mi prezradi¥, ak² je rozdiel medzi Φasom a veΦnos¥ou? " Einstein odpovedal: " Mohol, moje die¥a, keby som mal Φas. Ale aj keby som Φas mal, trvalo by mi cel· veΦnos¥, k²m by ste rozdiel medzi Φasom a veΦnos¥ou pochopila.

  Albert Einstein a Charlie Chaplin vo svojej vzßjomnej koreÜpondencii vyjadrovali obdiv jeden k druhΘmu. "Ste ve╛k² Φlovek," napφsal Einstein Chaplinovi, "preto₧e vaÜemu umeniu rozumie ka₧d²!" Na to Chaplin Einsteinovi odpovedal: "Ste ve╛k² Φlovek, preto₧e vaÜej te≤rie relativity nerozumie nikto!"

  Faraday prikladal ve╛k² v²znam umeniu prednßÜa¥. Bral hodiny reΦnφckeho umenia. Zostavil si pravidlß pre prednßÜanie: Nikdy neopakova¥ vetu. Nikdy sa nevraca¥ nazad, aby sme nieΦo upresnili. Ak nenachßdzate vhodnΘ slov, nikdy nemrmla¥: ,,A-a-a ...'', ,,teda ...'' a podobne. Treba zasta¥. Slovß prφdu samy. Delostreleck² ser₧ant Andersen mal za ·lohu pri prednßÜkach klßs¥ Faradayovi na katedru cedu╛ky: ,,PomalÜie" a ,,╚as".

  Lev DavidoviΦ Landau patrφ k najv²znamnejÜφm svetov²m teoretick²m fyzikom, u ktorΘho fyzikßlne myslenie bolo priamo s·Φas¥ou jeho bytosti. Na vysokej Ükole zaΦal Ütudova¥ u₧ v 14 rokoch. A to dva fakulty naraz - matematicko-fyzikßlnu a chemick·. Hovorieval, ₧e si zo svojho detstva v⌠bec nepamΣtß na obdobie, ke∩ by nevedel diferencova¥ a integrova¥. Svoje prvΘ vedeckΘ prßce publikoval v zahraniΦn²ch Φasopisoch, ke∩ mal 19 rokov. ZvlßÜtnou kapitolou je Landauovo pedagogickΘ p⌠sobenie a sp⌠sob, ako okolo seba vytvßral Ükolu teoretick²ch fyzikov. Mal svoj vlastn² systΘm s·kromn²ch sk·Üok, pri ktor²ch zadßval k rieÜeniu len slovnΘ ·lohy. NauΦenΘ v²klady ho nezaujφmali. SystΘm znßmkovania mal tak isto jednoduch² - Ütudent ·lohu bu∩ vyrieÜil a dostal pΣ¥ku ( t.j. v²born· ), alebo nevyrieÜil a dostal dvojku ( nevyhovuj·ci ). A predsa sa stalo, ₧e jeden Ütudent dostal od Landaua trojku. Ke∩ sa objavil Landau, Ütudenti sa r⌠zne rozpαchli a bolo treba ich odchytßva¥ a prehovßra¥, aby sa dali vys·Üa¥. Landau dokonca v snahe doda¥ Ütudentom odvahu prehlßsil: "ZaruΦujem vßm Φestn²m slovom, ₧e kto sa prihlßsi dobrovo╛ne ako prv², dostane o stupe≥ lepÜiu znßmku." Jeden Ütudent stavil vÜetko na jednu kartu, vstal a po₧iadal Landaua: "NapφÜte mi Lev DavidoviΦ rovno trojku." Landau splnil svoj s╛ub a proti svojmu zvyku dal Ütudentovi bez sk·Üania trojku. Potom to trochu ╛utoval, lebo tak d⌠vtipn² Ütudent by si urΦite zasl·₧il lepÜiu znßmku.

  Nemeck² fyzik W. Nernst predal AngliΦanom patent na v²robu vlßkna do ₧iarovky, ktorΘho technol≤giu sßm vynaÜiel. Zaplatili mu za≥ Ütyri mili≤ny mariek. Jeden z jeho zßvistliv²ch kolegov sa ho sp²tal, Φi jeho bud·cim vynßlezom nebude azda v²roba umel²ch diamantov. "NaΦo? Diamanty nepotrebujem vyrßba¥. Teraz si ich m⌠₧em kupova¥!" odvetil Nernst.

  Za svoje vedeckΘ ·spechy dostal Newton titul lorda. VyÜe dvadsa¥Ües¥ rokov sa z·Φast≥oval na zasadnutiach Hornej snemovne. Ale iba raz sa prihlßsil o slovo, Φφm prekvapil vÜetk²ch prφtomn²ch. "Pßni," obrßtil sa slßvnostne na prφtomn²ch, "ak nemßte niΦ proti tomu, prosil by som zatvori¥ okno. Bojφm sa, ₧e prechladnem. " A d⌠stojnΘ si opΣ¥ sadol.

  Isaac Newton sa rozhodol, ₧e si uvarφ vajφΦko na mΣkko. Vzal si do ruky vreckovΘ hodinky, pozrel na cifernφk, aby zistil, kedy vajce hodil do vody. Potom u₧ len Φakal, prechßdzal sa po kuchyni a rozm²Ü╛al o veΦn²ch problΘmoch nebeskej mechaniky. Po chvφli sa vrßtil ku sporßku, nadvihol pokrievku a k svojmu ve╛kΘmu zßrmutku zistil, ₧e varφ svoje vreckovΘ hodinky a vajφΦko cel· dobu dr₧φ poctivo v ruke.

  Posudok R. Hooka na Newtonovu Üt·diu o zlo₧itej povahe bieleho svetla: " NiΦ z toho, Φo som povedal, nehovorφ proti Newtonovej te≤rii ako hypotΘze. V tomto zmysle ochotne s·hlasφm s ka₧d²m jej detailom a pokladßm ju za ve╛mi objavn· a d⌠myseln·, za vhodn· vysvetli¥ fenomΘn farieb. Iba neverφm, ₧e by to bola jedinß mo₧nß hypotΘza, a ani to, ₧e by bola takß pravdivß ako matematickΘ d⌠kazy." Newtonov odpove∩ znela: "╚o sa t²ka postrehov Mr. Hooka, teÜφm sa, ₧e ani tak² prφsny kritik nevedel poveda¥ niΦ, Φo by mohlo oslabi¥ hoci len detail mojej Üt·die. Lebo aj teraz zastßvam nßzor a som presvedΦen², ₧e po seri≤znom sk·manφ bude ma¥ tento nßzor ka₧d², ₧e vÜetko v nej je takß neochvejnß pravda, ako som potvrdil."

  Zberate╛ historiek a legiend, doktor Stukeley, pφÜe o Newtonovi: "Ka₧d², kto poznal sira Isaaca alebo o ≥om iba poΦul, spomφna si na jeho detsk· vynachßdzavos¥, neobyΦajnΘ vynßlezy, v²nimoΦn· zß╛ubu v mechanick²ch prφstrojoch. Po vyuΦovanφ sa nikdy neponßh╛al hra¥ s ostatn²mi, radÜej vαtal a str·hal. Dostßval malΘ pilnφky, kladivß, sekery a rozliΦnΘ nßradie a narßbal s nimi ve╛mi Üikovne. Z dreva zostrojil dokonca hodiny. V tom Φase v blφzkosti Grandhamu pri ceste do Gunnerby stavali nov² vetern² mlyn. Aj tento mlyn vzbudil jeho zvedavos¥ nato╛ko, ₧e presk·mal cel· jeho Φinnos¥ a zhotovil dokonal² model, obsahuj·ci ka₧d² detail originßlu. Vyniesol ho na strechu domu a vietor ho pohß≥al ako naozajstn² mlyn. Inokedy do≥ zavrel myÜ a vymenoval ju za mlynßra."

  Newton nikdy nebol dobr²m ₧iakom. V prv²ch triedach pokrivkßval dokonca medzi posledn²mi. A nebol ₧iadna net²kavka. Naprφklad raz cestou do Ükoly ho vΣΦÜφ chlapec poriadne udrel do brucha. "Len Φo sa vyuΦovanie skonΦilo, Newton ho vyzval na s·boj a odiÜli do farskej zßhrady. Ke∩ bola bitka v najlepÜom, pribehol syn uΦite╛a Stokesa a eÜte ich povzbudil. JednΘho pot╛apkßval po pleci a na druhΘho ₧murkal. Ukßzalo sa , ₧e Newton bol smelÜφ, odvß₧nejÜφ a tak dlho mlßtil kamarßta, k²m sa nevzdal. MladÜφ Stokes eÜte aj potom podpichoval Newtona, aby len zatoΦil so zbabelcom, ako sa patrφ a otσkol mu nos o m·r. A sir Isaac," pφÜe s ve╛kou ·ctou kronikßr, "¥ahal chlapca za ucho ku kostolu a buchol mu hlavu o m·r, ba rozhodol sa, ₧e svojho s·pera porazφ aj v uΦenφ. Tvrdou prßcou sa mu to podarilo a postupne sa prepracoval na primusa triedy."

  Ke∩ Newtonovi blaho₧elali k osemdesiatinßm a takmer vÜetci zd⌠raz≥ovali jeho psychick· a fyzick· svie₧os¥, slßvny vedec poznamenal: "Nikdy predt²m sa tak Φasto nehovorilo o mojom mladistvom vzh╛ade ako teraz, ke∩ som tak beznßdejne star²."

  Raz dostal W. K. R÷ntgen zaujφmav² list. Odosielate╛ ho ₧iadal, aby mu poslal zopßr r÷ntgenov²ch l·Φov spolu s nßvodom na pou₧itie. V hrudnom koÜi mß vraj gu╛ku z puÜky, ale nemß ani chvφ╛u Φasu, aby priÜiel za nφm ako odbornφkom. R÷ntgen, ktorφ mal ve╛k² zmysel pre humor, obratom odpovedal: " Äia╛, mil² pane, toho Φasu nemßm ₧iadne zvyÜnΘ l·Φe, ale aj s doruΦenφm s· istΘ ¥a₧kosti. Urobme to jednoduchÜie. Ak nemßte naozaj kedy prφs¥ ku mne, poÜlite mi ur²chlene vßÜ hrudn² k⌠Ü.

  Lord Kelvin predvßdzal tradiΦne pri svojich prednßÜkach pokus, pri ktorom strie╛al na ve╛kΘ balistickΘ kyvadlo. PuÜku nabφjal znaΦnou dßvkou prachu, kaliber bol ve╛k², asi pol coula. ètudenti to pova₧ovali za vrcholn² okamih kurzu. Raz Thomson strelil chybne, a to tak, ₧e gu╛ka preletela stenou a tabu╛ou vo ved╛ajÜej posluchßrni. Ke∩ tam ve╛mi znepokojen² Kelvin vbehol, naÜiel docenta pri tabuli nezranenΘho. No Ütudenti vÜak volali: "Chybnß rana - sk·ste to eÜte raz, Bill!"